Morálny Bucket List

1.11.2017 17:59

Bucket List je zoznam vecí, ktoré chce človek spraviť pred tým, než zomrie. Morálny Bucket List je esej Davida Brooksa, stĺpčekára The New York Times a autora knihy The Road to Character (Cesta k charakteru).

ASI tak raz za mesiac stretnem niekoho, z koho vyžaruje vnútorné svetlo. Tí ľudia pochádzajú z najrôznejších spoločenských vrstiev. Zdá sa, že dobro je v nich hlboko zakorenené. Sú dobrými poslucháčmi. V ich spoločnosti sa cítite vtipný a cenený. Často sa starajú o iných ľudí, pričom sa do diaľky rozlieha ich zvonivý smiech a z každého ich póru sa do okolia šíri vďačnosť. Nepremýšľajú nad veľkoleposťou a zmysluplnosťou svojej každodennej práce. Oni totiž nad sebou nepremýšľajú vôbec.

Keď stretnem takého človeka, rozjasní sa mi celý deň. Priznám sa ale, že ma vzápätí prepadne skľučujúca myšlienka: Vo svojej kariére sa mi podarilo dosiahnuť slušné úspechy, ale nedospel som do rovnakého bodu a rozpoloženia ako ľudia, o ktorých píšem. Hĺbka ich charakteru a šľachetnosť ich ducha mi zostali skryté.

Pred pár rokmi som si uvedomil, že by som sa týmto ľuďom chcel viac podobať. Uvedomil som si, že ak je toto môj cieľ, budem musieť omnoho tvrdšie pracovať na "spáse vlastnej duše". Budem sa musieť pustiť do takého druhu morálnych dobrodružstiev, ktoré doslova utvárajú tieto láskavé črty osobnosti. Budem sa musieť omnoho viac snažiť o rovnováhu vo svojom živote.

Došlo mi, že existujú dva druhy cností: nazvime ich pracovne - cnosti "životopisné" a "chválospevné". Životopisné cnosti sú zručnosti, s ktorými idete na pracovný trh. Chválospevné cnosti sú tie, o ktorých sa bude rozprávať na vašom pohrebe - či ste boli statočný, láskavý, úprimný a dôveryhodný, či ste boli schopný skutočne milovať.

Všetci vieme, že chválospevné cnosti sú dôležitejšie než tie životopisné. No naša kultúra a naše vzdelávacie systémy venujú viac času a dôrazu vzdelávaniu v oblasti zručností a postupov, ktoré sú potrebné pre pracovné úspechy, než v oblasti kvalít, ktoré sú potrebné na to, aby sa z vás stal človek, z ktorého vyžaruje ten vyššie spomínaný druh vnútorného svetla. Mnoho z nás má jasnejšie v tom, ako budovať svoju kariéru, než ako budovať svoj vnútorný charakter.

Ak žije človek pre vonkajší úspech, roky bežia a najhlbšie časti osobnosti zostávajú nepreskúmané a neštruktúrované. Chýba mu morálny slovník. Je veľmi ľahké vkĺznuť do sebauspokojujúcej šedi morálnej priemernosti. Hodnotu si potom človek prisudzuje podľa stále strmšie stúpajúcej krivky toho, čo si dokáže sám pred sebou ospravedlniť. Vlastne zistíte, že ak niekomu vyslovene neubližujete a ľudia vás ako tak majú radi, ste v podstate v pohode. Ale v podvedomí vás kúše nuda, súc oddelený od najhlbšieho zmyslu svojho života a vysokých morálnych cností. Postupne sa roztvára ponižujúca priepasť medzi vaším aktuálnym a vaším želaným ja, medzi vami a tými "žiariacimi existenciami", ktoré občas stretávate.

Pred pár rokmi som sa teda rozhodol, že sa vydám na cestu, aby som zistil, ako sa títo v hĺbke dobrí a šľachetní ľudia stali tým, čím sú. Nevedel som, či sa mi podarí kráčať v ich stopách na ceste k charakteru (povolaním som glosátor, viac menej platený za to, že sa snažim pôsobiť múdrejšie a lepšie, než v skutočnosti som). Ale prinajmenšom som chcel vedieť, ako táto cesta vyzerá.

Prišiel som k poznaniu, že úžasní ľudia sa nerodia, úžasní ľudia sa vyvíjajú - že ľudia, ktorých som obdivoval dosiahli nepredstierateľnú vnútornú cnostnosť, ktorú budovali pomaly - zo základov špecifických morálnych a spirituálnych úspechov.

Ak by sme chceli byť premúdrelí, mohli by sme povedať, že suma týchto úspechov tvorí spolu morálny bucket list. V skratke vám predstavím skúsenosti, ktoré by mal človek zbierať na svojej ceste k najbohatšiemu možnému vnútornému životu tak, ako som ich vypozoroval:

OBRAT K POKORE. Žijeme v kultúre Veľkého Ja. Meritokracia (vláda najschopnejších jedincov) si vyžaduje presadzovanie samého seba. Sociálne médiá od vás doslova žiadajú, aby ste prezentovali svoje "najlepšie ja". Vaši rodičia a učitelia vám vždy vraveli, akí ste úžasní a skvelí.

Ale všetci ľudia, voči ktorým som kedy prechovával najhlbší obdiv, sú hlboko úprimní a otvorení pokiaľ ide o ich vlastné slabosti. Poznajú svoju "hranu hrastu", či už to je sebectvo, úzkostná túžba po prijatí, zbabelosť, nemilosrdnosť alebo čokoľvek iné. Poznajú mechanizmy, cesty a prejavy, pri ktorých sa táto ich zákadná osobnostná črta aktivuje a zahanbuje ich. Dosiahli hlboký stav vnútornej skromnosti, ktorý by sa najlepšie dal opísať ako intenzívny pocit vlastného sebauvedomenia, ktorý vymenili za a prijali namiesto zameriavania sa na chyby a nedostatky ostatných.

PORÁŽKA SAMÉHO SEBA. Vonkajší úspech sa dosahuje prostredníctvom súperenia s okolím. No charakter sa kuje prostredníctvom konfrontácie s vlastnou slabosťou. Dwight Eisenhower si napríklad uvedomoval, že jeho hranou rastu je jeho temperament a výbušnosť. Podarilo sa mu svoje vonkajšie vystupovanie zmeniť tak, že pôsobil umiernene a veselo, pretože vedel, že na to, aby dokázal veliť, potrebuje vyžarovať optimizmus a dôveru. Robil rôzne "hlúposti" na to, aby ovládol svoj hnev. Mená ľudí, ktorých neznášal napísal na kúsky papiera len preto, aby ich potom roztrhal a hodil do koša. Počas svojho života plného sebakonfrontácie sa mu podarilo vypestovať si charakter zrelého temperamentu. Zo svojej najväčšej slabosti spravil svoju najväčšiu prednosť a devízu.

SILA VÄZBY. Mnoho ľudí (v anglosaských krajinách - pozn.prekl.) daruje pri promóciách knihu “Oh, the Places You’ll Go!” (Oh, miesta, ktoré navštíviš). Táto kniha opisuje život ako nezávislú samostatnú cestu. Hovorí zhruba o tom, ako si na svojej ceste k individuálnemu úspechu osvojíme niektoré zručnosti, zažijeme dobrodružstvá a zvládneme občasné výzvy. Tento individualistický pohľad na svet naznačuje, že charakter v nás je tá drobná čiastočka našej osobnosti s názvom železná vôľa. Avšak ľudia skutočne kráčajúci cestou charakteru chápu, že nik nedosiahne víťazstvo nad sebou samým úplne osve. Vôľa jednotlivca, rozum a súcit nie sú dosť silné, aby dokázali dlhodobo a dôsledne víťaziť nad sebectvom, pýchou a sebaklamom. Každy potrebuje v nejakom životnom období spásonosnú podporu zvonku.

Ľudia na ceste k charakternosti vidia život ako reťaz záväzkov, ktoré prijímajú. Charakter je postavený na tom, ako hlboko "zakorenení" ste v živote. Dokázali ste nadviazať dostatočne hlboké vzťahy, ktoré vás podržia v časoch výziev a poženú vás vpred, k dobru? V ríši intelektu má charakterný človek pevnú a jasnú filozofiu o principiálnych otázkach. V ríši emócií je tento človek neoddeliteľnou súčasťou siete utkanej z bezpodmienečnej lásky. V ríši činu je oddaný úlohám, ktoré nemôžu byť zrealizované za jednen ľudský život.

ENERGIZUJÚCA LÁSKA. Dorothy Day viedla v mladosti chaotický život: pila, hýrila, raz alebo dva krát sa pokúsila o samovraždu, usilujúc o naplnenie svojich túžob nedokázala dať svojmu životu smer. Zmenila sa, keď sa jej narodila dcéra. O pôrode napísala: "Ani keby som napísala najslávnejšiu knihu, zložila najlepšiu symfóniu, namaľovala najkrajší obraz alebo vytesala najskvostnejšiu sochu, nebolo by to nič v porovnaní so vznešenosťou a veľkoleposťou stvorenia, ktoré som pocítila, keď mi vložili do náručia moje dieťa."

Taký druh lásky presúva pozornosť zameranú na seba samého. Pripomína nám, že naše skutočné bohatstvo je v druhom človeku. Najväčšmi zo všetkého táto láska otriasa základy. Dostáva vás do pozície, v ktorej ste pre niekoho potrebný a zároveň vám spôsobuje ohromnú radosť "slúžiť objektu" svojej lásky. Dorothina láska k jej dcére ju zaliala zvnútra aj zvonku. Napísala: "Žiadna ľudská bytosť snáď nikdy nedostala alebo neprekypovala takým prívalom lásky a radosti, aký som často pociťovala po narodení svojej dcéry. S tým prišla potreba úcty a obdivu."

V každom smere sa neochvejne zaviazala. Stala sa veriacou, založila "radikálne" noviny, otvorila útulky pre chudobných a žila spolu s nimi "objímajúc zdieľanú chudobu" ako spôsob budovania komunity, aby nerobila "len" dobre, ale stala sa dobrom. Tento dar lásky prekonal, niekedy prirodzenú sebestrednosť, ktorú všetci žijeme.

POSLANIE AKO VNÚTORNÉ VOLANIE. Všetci si vyberáme zamestnanie na základe nejakých dôvodov: peniaze, postavenie, zabezpečenie. No niektorí ľudia zažijú situácie, ktoré zmenia ich kariéru na životné poslanie. Tieto situácie majú schopnosť umlčať ego. Jediné, na čom záleží je život žitý tak, aby napĺňal vysoké etické a morálne normy neodmysliteľne späté s ich remeslom.

Frances Perkins bola mladá žena, aktivistka za pokrokové názory a zmeny na začiatku 20. storočia. Bola zdvorilá a tak trochu snob. Jedného dňa bola svedkom požiaru v krajčírskej továrni Triangle Shirtwaist, videla ako sa desiatky krajčírok a robotníkov pred uhorením zaživa radšej vrhajú z okien do náručia smrti. Po tomto zážitku zostal jej zmysel pre morálku hlboko otrasený a ona zahanbená a jej ctižiadosť dostala nový smer a silu. Bolo to jej vnútorné volanie za poslaním. Po požiari sa premenila na nástroj svojho poslania - boj za práva pracujúcich. Bola ochotná pracovať s kýmkoľvek, robiť kompromisy s kýmkoľvek, tlačiť tam, kde iní váhali. Dokonca zmenila svoj zovňajšok, aby sa z nej stal účinnejší nástroj hnutia, ktoré iniciovala. Bola prvou ženou v americkom prezidentskom kabinete za vlády Franklina D. Roosvelta a stala sa významnou hýbateľkou spoločenských udalostí 20. storočia.

OBRAT VO SVEDOMÍ. U väčšiny ľudí nastane v živote chvíľa, keď zo seba strhnú nálepky a symboly postavenia, strasú zo seba prestíž spojenú so štúdiom prvotriednej školy alebo rodiny, z ktorej pochádzajú. Vymania sa z prospechárskej logiky a prelomia zábrany strachu, ktorý ich spútaval.

Spisovateľka George Eliot (skutočným menom Mary Ann Evans) bola stratená existencia, citovo závislá, zaľúbená do každého muža, ktorého stretla a po chvíli odvrhnutá. Napokon, keď mala po tridsiatke stretla muža menom George Lewes. Lewes žil oddelene od svojej manželky, ale pred zákonom zostával stále ženatý. Ak by Eliot začala s Lewesom žiť dostala by od spoločnosti nálepku pobehlice. Stratila by priateľov a rodinu by na ňu zanevrela. Rozhodnúť sa jej trvalo týždeň - s Lewesom sa dala dokopy. Neskôr o tom napísala: "O väzby a vzťahy, ktoré je ľahké spretrhať a sú prchavé nestojím vo svojom živote teoreticky a ani prakticky. Ženy, ktoré sú s takými väzbami spokojné nespravia takéto rozhodnutie."

Vybrala si správne. Jej povaha sa ustálila. Jej schopnosť empatického porozumenia sa posilnila. S Lewesom žila v usporiadanom a láskyplnom zväzku. Takom tom type zrelej lásky, ktorá prichádza, keď je človek trochu starší, prežil si pády a utŕžil rany a už má aj všelijaké povinnosti. On stál po jej boku a pomáhal jej stať sa jednou z najslávnejších spisovateliek všetkých čias. Spolu premenili hlad po láske na citovú hojnosť.

Motivační rečníci hovoria vždy mladým ľuďom hovoria, aby nasledovali svoje túžby. Aby v tom boli k sebe úprimní. To je predstava života, ktorá začína aj končí pri samom sebe. No ľudia, ktorí sú na ceste k vnútornému svetlu nenašli svoje poslanie s otázkou, čo chcem ja od života? Skôr sa pýtajú, čo chce život odo mňa? Ako môžem niektorým zo svojich darov a talentov pomôcť naplniť niektorú z najhlbších potrieb ľudstva a sveta?

Ich životom sa často tiahne červená niť porážky, pochopenia a vykúpenia. Zažili chvíle bolesti a utrpenia. No podarilo sa im tieto chvíle premeniť na príležitosť k radikálnemu prehĺbeniu sebapoznania - písali si denník, tvorili umenie... Ako povedal Paul Tillich: "Utrpenie vám otvára cestu do vlastného vnútra a pripomína vám, že nie ste celkom takí, za akých ste sa považovali."

Ľudia na tejto ceste vidia chvíle utrpenia v širšom meradle. Nežijú pre šťastie tak, ako je tradične chápané. Život vidia ako morálnu drámu a pocit zadosťučinenia majú len vtedy, keď bojujú za nejaký ideál.

Toto je aj filozofia ľudí, ktorí vedia, že v živote často zakopnú. Napriek tomu však svojej nedokonalosti čelia s nepoškvrnenou čestnosťou, bez škrupúľ. Vedomí si svojich hraníc, takíto ľudia poznajú svoju temnú stránku, ktorú musia poraziť a prekonať. Majú nastavenú ruku, pripravenú pomoc prijímať i rozdávať. Priateľov majú na tomto svete na to, aby mali s kým viesť dlhé rozhovory, deliť sa o podporu i dobrú radu.

Hlad po zvodoch vonkajšieho sveta nie je nikdy tak úplne utíšiteľný, pretože vždy bude existovať niečo, čo sme ešte nedosiahli. Ľudia, o ktorých píšem vyššie však občas zažívajú chvíle radosti. Radosť može spočívať v slobodne zvolenej poslušnosti voči organizáciám, ideám a ľuďom. Radosť sa nachádza aj v spoločnom chybovaní. Estetickú radosť môžme cítiť, keď sme svedkami morálne hodnotného činu, keď stretneme niekoho tichého, pokorného a dobrého, keď vidíme, že bez ohľadu na pokročilý vek je toho pred nami ešte take mnoho.

Ľudia, ktorí sú si dobre vedomí svojich chýb a nedostatkov nestavajú svoj život na tom, aby boli lepší ako druhí, ale na tom, aby boli sami od seba lepší. Neočakávane sa dostavia všepresahujúce chvíle hlbokého mieru a pokoja. Pretože po väčšinu svojho života sú ich vnútorné a vonkajšie túžby v rovnováhe. Napokon časom, vo chvíľach vzácnej radosti, utíchne hlas ega, túžba po kariérnom raste, chybujúci človek sa zadíva na piknikový kôš, obedný stôl alebo na údolie a premkne ho pocit nekonečnej vďačnosti a prijatia skutočnosti, že život sa k nemu možno správal omnoho štedrejšie, ako si zaslúžil.

Toto sú ľudia, ktorými sa chceme stať.

Autor: David Brooks

Zdroj: NY Times - The Moral Bucket List

Preklad: Branislav Chrenka

Photo: Rachel Levit. Photography by Tony Cenicola/The New York Times